facebook a messenger: Vanda Rozenbergová (Vegas)

@vanda_rozenberg/instagram

@vanda_rozenbergova/instagram

VANDA ROZENBERGOVA

igopino@gmail.com

0905 617 534

BUDEM PIŠŤAŤ


Nie som typ na trvalý denný pracovný pomer. Bola som, ale po rokoch som ušla,  rovno z kancelárie. Mala som pocit, že mi uniká svet aký ľúbim, mám už takú povahu. 

Žiadna dovolenka mi nebola dosť dlhá, a po návrate do roboty som sa vždy hodila do kúta, zúfalstvo sa dalo krájať, teplota vonku tiež, lebo ja som leto. Som vzduch, voda, slnko, som jún, júl aj august. 

Narodila som sa v roku 1971 v rodine mechanizátora na jéerdé a materiálovej účtovníčky. Mám mladšieho brata. Na dovolenke sme boli dva razy, vo Vsetíne a v Trenčianskych Tepliciach.

V lete sa u nás kosila tráva a sušilo seno, rodičia chovali zvieratá a obrábali veľkú záhradu. Najväčšou odmenou a radosťou počas prázdnin bolo, že mama mala týždeň dovolenku a bola doma. To znamená, že tam bola celý deň! Uvarila lekvárové perky, kopala v záhrade a my sme sa bicyklovali okolo domu, kreslili paličkou do zeme, sedeli sme v malinách, špárali sme sa v nose, dávali sme sliepkam krstné mená a brat aj priezviská. Celé prázdniny.

Večer sme dostali chleby s maslom a so Žitavskou salámou a v pyžamách sme na čiernobielej telke pozerali dokument o mori. Tváre Cousteaua aj Piccarda sme poznali ako svoju dlaň. Ani nám nenapadlo, že by sme raz mohli vidieť more. Tobôž New York, alebo Paríž. Na gymnáziu ma učila profesorka, ktorá mala veľké šťastie a týždeň života strávila v Londýne. Jej niekoľko dní na západe sme preberali štyri roky na gymnáziu, tie zážitky vo mne vyvolávali vlny závisti a obdivu. Izolácia spôsobovala nepokojný šuchot v mysli, spoza lavice som vrhala kradmý pohľad na jej maličkú postavu: Londýn!? To naozaj? Nedosiahnuteľný sen.

Ja som rástla v Prievidzi, každú jeseň beseda s partizánom a každú jar beseda s baníkom, iné sme nepoznali. Kto mohol vedieť, že napríklad v Piešťanoch majú až dva tuzexy a pred hotelom Magnólia stoja autá s cudzími poznávacími značkami. Mladí piešťanskí dravci z nich za tmy odliepali nálepky a pyšne si ich vylepovali na skrinky.

A teraz prišlo toto, postpandemické leto 2020. Zo všetkých strán mi nahovárajú, že Slovensko je krásne a mám si ho užiť a mám podporiť miestnych. Pandémia ochromila ekonomiku a ubytovatelia potrebujú klientov. Po roku 1989 som doštudovala vysokú školu, vydala som sa, mala som deti a deväťdesiate roky som prežila na pieskovisku a na preliezkach. Vďačne. Stretávala som sa s kamarátmi, pracovala som a potom, jedného dňa, sme išli k moru. Na celých šesť dní. More z televízie a odrazu je rovno predo mnou. Tušila som to celý čas - že som more.

U nás na Slovensku je krásne. Máme nekonečné zelené pláne, zmiešané lesy, hrady aj zámky, faunu aj flóru, mocné Tatry aj útulné meandre Malého Dunaja. Majestátnu Liptovskú Maru s priezračnou vodou som obišla na kajaku. Ľúbezný Váh a čajky a volavky a labute poznám od Dunaja až k Žiline. Nie som vyberavá, ale ráno potrebujem kávu. Stačí mi aj taká z plechovky, ktorú si na výlet po Slovensku nesiem so sebou, pre istotu. Aj keksy, jablká a vôbec, rýchle raňajky. Lebo na Liptove jedia len oči. Toľko reklamných cedulí ako na bájnom Liptove nevidíš ani na Times Square. Ale skús si tam dať ráno kávu, alebo koláč. Aj bez pandémie, v normálnom režime.

Doma nám tečie voda, mám hebký paplón, elektrina funguje. Môžem si kúpiť čo mi chutí a večer sedieť na balkóne a čítať knihu. No nenúťte ma tešiť sa z leta na lúke za domom.

Prvý raz som sedela v lietadle ako tridsaťdeväťročná a odvtedy som v ňom nepretržite a rada, aj s deťmi. Volajú nás letiskári. Nemám fóbiu z lietania, ale z odutej čašníčky na Spiši áno. Rada si dám zmrzlinu kopček za euro, ale nemusí to byť nutne v Trnave. Voda je hebká kolíska, kúpem sa celoročne, áno aj v januári, v jazerách aj v riekach slovenských. Ale najradšej sa omočím v mori, mám už takú povahu. Neberte mi more a nehovorte, že splavovanie Hrona je dychberúce. Aj tak o tom rozhoduje najmä fakt, s kým držím veslo, a nie či práve na Hrone. Páči sa mi aj na Missississipi.


A viete čo, moja starká nemala ani more, ani Hron, len kopu detí a studňu na dvore. Mám byť pokorná. Nevozila sa autom, tobôž nie lietadlom. Najrýchlejšie rastúce drevo je topoľ, po bambuse. Aj keď - bambus je tráva, ale mne sa ráta za strom. Bambus moja starká nikdy nevidela a topole lemovali celú ich ulicu. Nemali alergiu, neviedli nezmyselné konverzácie, boli praktickí a struční a navečer si aj s mužom sadli na gánok a dívali sa na záhradu, na záhumienok, či kukurica rastie, kedy treba pretrhať repu a koľko zemiakov každý deň uvariť, aby sa najedlo všetkých jedenásť ľudí v dome. Bola by išla rada kamkoľvek a nevyberala by si, ako ja. Kým nakrájala jeden celý peceň chleba na malé kocky, aby ho mohla upražiť na cibuľke, musela nad niečím premýšľať, nerobila to bezmyšlienkovito. Narodili sme sa v rovnaký dátum, pochopiteľne, iný rok a možno mala v náture to, čo ja - nenásytnosť, túžbu po rozlete, zúfalstvo z jednotvárnosti. Bola by vďačná za dva týždne letnej dovolenky a pokorne a pokojne by sa vrátila do kancelárie - nemrnčala by na otáčacej stoličke ako ja.

Je to pravda - zanechala som v atmosfére kilometre uhlíkových stôp, ale žiadnu plechovku, ba ani papierik od žuvačky, tobôž ohorky z cigariet po mne nenájdeš. Cestovanie nie je hotel, ani švédske stoly na raňajky, moje cestovanie nie je kufrík na kolieskach, ale aj, moje cestovanie je ruksak a improvizácia, moje cestovanie je more. Budem pišťať, že chcem vlny a rozbúrené more, odborníci tvrdia, že sa mám ísť poprechádzať do Haluzickej tiesňavy. Do Slovenského raja. Tam všade som bola, aj Tatry mám pochodené, som slušná žena.


Môžem sa prispôsobiť. Vydržať jeden rok, jedno leto, čo je na tom? Ale ja sa nechcem, mám už takú povahu. Život je o prispôsobovaní sa, improvizujeme každý deň, vieme sa uskromniť a vieme aj zabrať. Uskromňujeme sa a zaberáme. My sme takí dobrí ľudia, pohostinní - na to nesmiem zabudnúť. Ale aj inde sú takí. Aj v Gruzínsku, v Rumunsku, v Albánsku, v Moldavsku, v Srbsku, v Los Angeles - všade tam ma prichýlili a pohostili.


Len jediný raz som sa za ostatné roky netešila na prázdniny. Pred tromi rokmi, to keď som sa rozišla s mužom a smútok ma ochromil. Keby bola vtedy zima dúfala by som, že mi na hlavu spadne cencúľ zo strechy, udrie ma a otvorím oči. Ale bolo leto. Masívny smútok mi obalil útroby, na slabých nohách som prišla k mojej bývalej svokre. Je to moja priateľka, mama prvého muža. Nič sa nepýtala, uvarila polievku, s červenou šošovicou, s brokolicou, s ligurčekom a s petržlenom. Prvé jedlo po troch dňoch, pritúlila ma. Hoci som sa aj v to leto dostala k moru, len sama so synom, najsilnejšia spomienka sa viaže k jej polievke a k jej láske.


Dívam sa na seba v zrkadle, vyrastám s touto tvárou a každý deň sa čudujem, že tu som. Som tu vďaka deťom, moru, polievke. Som tu vďaka láske a kvôli nej, vydatá tretí raz, zaľúbená. Mám už takú nenásytnú povahu. Možno napíšem aj o tom. Neskôr.

igopino@gmail.com